Choď na obsah Choď na menu
 


Medzivojnové obdobie

Po vzniku Česko - slovenskej republiky v roku 1918 spisovná slovenčina na seba prevzala takmer v plnom rozsahu úlohy štátneho jazyka. Okrem toho, že bola jazykom krásnej literatúry a publicistiky, stala sa vyučovacím jazykom na všetkých druhoch škôl, jazykom vedy a štátnej administratívy. 

V novom štáte sa dostala do bezprostredného kontaktu s češtinou a pri plnení nových funkcií sa s ňou musela konfrontovať. Spisovná slovenčina sa tak stala objektom tlaku zo strany češtiny pretože tá už  bola v tom čase funkčne primerane diferencovaná. To viedlo k problémom v istých oblastiach jazykovej praxe a k zmiešavaniu slovenských a českých jazykových prvkov. Jazykové vedomie používateľov slovenčiny bolo rozkolísané a často si ani neuvedomovali  rozdiely medzi češtinou a slovenčinou. 

Politickým, administratívnym a hospodárskym a neskôr aj kultúrnym centrom sa po vojne stala Bratislava. Začali sa v nej budovať kultúrne inštitúcie, školy, tlačili  a vychádzali v nej noviny, časopisy a knihy. Okrem toho sa formovali aj ďalšie centrá kultúry. Toto všetko oslabilo pozíciu Turčianskeho sv. Martina v slovenskej kultúre a vplývalo tak aj na stav spisovnej slovenčiny. Časť inteligencie, ktorá ostala sústredená v Turčianskom sv. Martine bola príliš úzka na to aby stačila na plnenie úloh v celoslovenskom rozsahu.

Prvé pravidlá slovenského pravopisu (1931) 

Treba ich pokladať za prvú oficiálnu a kolektívnu kodifikačnú príručku spisovnej slovenčiny. Vydala ich Matica slovenská pod vedením V. Vážného. 

Ich ideovou osnovou je téza o jednotnom československom jazyku spojená s perspektívou zblíženia a splynutia slovenčiny a češtiny. V dôsledku toho sa kodifikujú slovensko-české paralelizmy:

- rakyta / rokyta

- svoboda/ sloboda

- lhať / luhať

- krúžek/ krúžok

- ...

Toto vydanie vyvolalo v slovenskej verejnosti búrlivú ozvenu. Bezprostrednou reakciou na toto vydanie Pravidiel slovenského pravopisu bol vznik časopisu Slovenská reč, ktorý  vydávala Matica slovenská. Vedúcim redaktorom bol I. Bartek. 

Slovenská reč stála na pôde samostatnosti slovenčiny. V otázkach kodifikácie sa jasne pridŕžala zásad ako odstaňovanie cudzích prvkov z jazyka, tvorenie slov domácimi slovotvornými postupni, pridŕžanie sa tzv. matičného úzu a pod. Toto "hnutie za očistu spisovnej slovenčiny " označujeme pojmom purizmus.