Martinské obdobie
Martinské obdobie možno vymedziť rokom 1875, kedy bola zatvorená Matica slovenská až po vznik Česko - slovenskej republiky v roku 1918.
Už podľa názvu je zjavné že obdobie je pomenované podľa mesta Turčiansky sv. Martin, ktorý bol v tomto období centrom mnohých inštitúcií, spolkov, redakcií a osobností. Formovať sa začalo po zrušení Matice slovenskej. Vtedy sa spisovná slovenčina mohla pestovať len na stránkach časopisov ktoré tu vychádzali.
Martinské centrum obohatilo spisovnú slovenčinu kultivovaním jej hovorenej podoby, neskôr v Slovenskom spevokole, potom v divadle, v Národnom dome. Táto podoba spisovnej slovenčiny sa stala základom martinského spisovného úzu.
Martinský úzus
Základom bola rečová prax, ktorá sa začala formovať už v období matičnom a to nahrádzaním archaizmov Hattalovej kodifikácie živými prvkami. Pôsobili naň aj gramatiky ktoré vyšli, Viktorinova aj Mrázova a v neposlednom rade aj živá reč obyvateľov Turčianskeho sv. Martina.
Veľký význam malo aj dielo S. Cambela Rukoväť spisovnej reči slovenskej z roku 1902. Bola to úprava Hattalovej kodifikácie v prospech zaužívaných spisovných prostriedkov slovenčiny. Podnetom bolo Cambelove zistenie, že jazyková prax nie je jednotná a že Hattalova kodifikácia povoľuje aj používanie neživých jazykových prostriedkov.
Prostredníctvom Cambelovej kodifikácie sa martinský úzus stal normou spisovnej slovenčiny.
Kodifikácia J. Škultétyho
Bola to úprava Cambelovej kodifikácie, ktorú urobil pri redigovaní druhého a tretieho vydania Rukoväti spisovnej reči slovenskej. Zásady zhrnul v doslovoch oboch vydaní:
- zavádza koniec, veniec (namiesto Cambelovho konec, venec)
- mäkké ľ v slovách typu streľba (Cambel - strelba)
- y/ ý v slovách ryk, krýdlo (Cambel mal rik, krídlo)
- vidieť, musieť (namiesto videť, museť)
- germanizmom a iným nesprávnym slovám a frázam sa odporúča vyhýbať a nahrádzaž ich domácimi výrazmi.